Biorozložiteľnosť

Pred 100 rokmi vyrábaná obuv miestnymi šustrami z usne a usňovej podošvy mala veľkú nevýhodu nízkej životnosti usňovej podošvy, preto sa musela podrážať, znovu sa pripevňovala zospodu „podrážka“. Ale táto obuv bola kompletne biorozložiteľná a CO₂ neutrálna. Používaním gumy a ďalších syntetických materiálov s dlhou životnosťou a lepšou oderuvzdornosťou  sa obuv  ale stala záťažou pre životné prostredie rádovo na stáročia, kým sa guma, PVC alebo iné syntetické materiály rozložia na smetisku.

Vývojom reakčných polyuretánových podošvových zmesí sa to zmenilo. Takéto polyuretány sa približujú zložením bielkovinám a sú rozložiteľné, čo sa doteraz javilo ako nevýhoda, lebo aj na nenosenej obuvi sa cca po 8 rokoch začala rozpadávať a droliť polyuretánová podošva.

Úpravou receptúr výroby reakčných polyesterových polyuretánových podošiev, odstránením silikónových stabilizátorov a použitím prírodných farbív ako sadzí a titánovej beloby sa dá dosiahnuť biorozložiteľnosť podošvy. Nerozložiteľnosť syntetických materiálov je totiž najväčší problém našej civilizácie hneď po emisii CO2.

Biorozložiteľnosť ostatných častí obuvi – výmena polyesterových nití a šnurovadiel za bavlnené, výmena chrómčinených usní za triesločinené už nie je nemožná, len je drahšia.